Vstávam skoro, na 6:30 mám dohodnuté teplé raňajky, praženicu a kávu. V noci pršalo, nechce sa mi. Zakecávam sa s personálom, balíček na cestu som dostal : jablko, banán, maslo, džem, žemličky. Ďakujem !

Odchádzam až o 8:00, prestalo dovtedy pršať. Vraciam sa na hrebeň po rozmočenej ceste. Tak isto je aj v lese, už si ani nevyberám obchádzky, idem cez blato. Nemá to cenu. V sedle za Vyšným Tvarožcom mám 14km, objavujem novú chatku s verandou, miestom na opekanie. Ani na mape nieje, obedujem v závetrí.

Pokračujem cez Cigielku 807m na Lackovu 996m. Je to strmý stupák, plný blata, šmýka sa mi, teraz som za kamene na chodníku vďačný, z kameňa na kameň idem, aspoň nespadnem. Nie je to vyhliadkový bod a ponáhľam sa ďalej. V takomto počasí neviem dodržiavať časy na smerovníkoch, meškám. Dole kopcom a lesom, keď sa dá skôr utekám. Je to pomaly o život, môžu tu miestami laná naťahať pre turistov.

Začínajú bahenné galeje, taká pár cm vrstva blata, všetko podmočené, stmieva sa, ponáhľam sa. Našťastie to z lesa vybieha na lúku, potrebujem vodu, tak schádzam na poľskú stranu k dedine a družstvu. Taký veľký pes ho strážil, preliezam radšej plotom na cestu k chatke, dostávam fľašu s minerálkou. A o 19:45 som späť na hraničnom prechode, v Kurovskom sedle. Mám dnes 40km v mokrom teréne. Je tu drevený altánok, za ním si rozkladám na betóne tarp a spacák. Lepšie riešenie nocovania už nemá zmysel po tme hľadať.