V noci pršalo a dofúkalo to i na mňa. Bol to len taký prístrešok, spal som na zemi, bola mi aj zima. Nechce sa mi vstávať, ale musím hoci mám dnes v pláne len 30 km.

Odchádzam 7:30 a hneď strácam značku. Neskôr ju nachádzam, ale opačným smerom. Preto je asi v lese ten chodník neprechodený. Všetko je aj tak rozmočené, lúky s vysokou trávou a bahno. Cítim sa tu ako na Ukrajine, ked obchádzam v lese aj obchádzku.

Rozhladňa na Dukle je v rekonštrukcii. Obzerám si pamätník, cintorín padlých hrdinov. V slovenskom bufete na hlavnej ceste majú len alkohol a sladkosti, ale zlatý pán, uvaril mi vodu, doniesol hrnček, kávu, cukor. Presúvam sa cez hranice, kde ma nikto nekontroloval, na poľskú stranu prechodu do baru, kde varia. Mám zase teplý obed, guláš, zemiaky, rezeň, šalát, čaj. Nabíjam si zatiaľ mobil. Ani naspäť ma na hranici nikto nezastavuje.

O 14:00 som opäť na našej strane a pokračujem po červenej. Poliaci vybudovali na hrebeni pekné útulne, tá na kopci Stávok má aj dvere, ale nie je tam voda. Je tu aj rozhladňa, ale nič nieje cez hmlu vidieť. Pokračujem hrebeňom a končím 18:10 v sedle Mazgalica po 33 km. Je tu drevená útulňa, hoci bez dverí, ale rozkladám si veci a idem ešte po vodu z potoka na poľskej strane. Na večeru mi stačí slanina a pivo.