Hodvábna cesta z Bratislavy do Xi-anu v Číne ( 29.6.-17.11.2002 )
(Niečo zo začiatku a z konca 160 strán spomienok z tejto 1.slovenskej cykloexpedície).

Prečo vznikla táto expedícia? Prvý, v kom skrsla pod vplyvom čínsko - japonského televízneho seriálu myšlienka prejsť na bicykli po historickej Hodvábnej ceste, bol cyklistický nadšenec Jano Ľupták z Detvy. Peter z Malaciek na cykloceste za polárnym kruhom spoznal Japonku Emiko a Steva z Austrálie. Títo sa potom zastavili so svojimi bicyklami uňho doma a pozvali ho do Japonska. Na cestu do Japonska cez Sibír by nikoho nenahovoril, preto sa rozhodol ísť do Japonska po Hodvábnej ceste spolu s Janom, s ktorým sa poznal z národných zrazov cyklistov. Mňa oslovil na Vanderfeste po videoprezentácii mojej cesty okolo Slovenska po hranici vlastnou silou (pešo, po vode a na bicykli). Zaujala ma myšlienka ísť do Japonska na bicykli po Hodvábnej ceste, ale uvoľniť sa z práce na tak dlhú dobu som si vtedy nevedel ani len predstaviť. Bola to však silná výzva do ďalšieho nového nepoznaného dobrodružstva. Následná privatizácia a znižovanie počtu zamestnancov v našom podniku ma priviedli na myšlienku, dobrovoľne využiť túto príležitosť k účasti na tejto expedícii. V lete 2001 Peťo s Braňom z Krupiny skúšajú reakciu organizmu cyklistu na púštne horúčavy v Tunise a na konci roka sa stretáme, aby sme dohodli stratégiu. Jano i ja navrhujeme dať si do loga a prezentovať ako reálny cieľ Hodvábnu cestu a do Japonska ísť ako bonus pre nás i sponzorov, ak na to budeme mať síl a financie. S touto taktikou Peťo zásadne nesúhlasí a až veľmi neskoro som pochopil, prečo. Jano jednoznačne do Japonska ísť nechce a nevyhovuje mu ani termín odchodu po skončení školského roku, dokedy sa zase pedagóg Peťo nemôže uvoľniť. Vtedy má Jano sezónu a najviac pracovných povinností a tiež ísť do týchto končín a horúčav v tomto období, nepovažoval za najrozumnejšie. Odriekol účasť, ale jeho myšlienka a jeho logo Hodvábnej cesty nám zostali. Bola to veľká škoda, že nemohol ísť, veľa vecí mohlo byť inak.

Na jarných výstavách roku 2002 Interšport v Prahe a v Bratislave oslovujeme výrobcov bicyklov a outdoorového vybavenia a získavame prísľuby materiálnej pomoci. Ďalšie obdobie je obdobím vypisovania množstva listov na ambasády po našej ceste, istým a potenciálnym sponzorom, ako i ich návštevy. Oslovujeme o pomoc významných predstaviteľov nášho verejného života i médiá, s vierou, že sa nám to vráti v sponzorskej pomoci. Boli sme však totálny amatéri, pre väčšinu málo známi a nezaujímaví, i keď sme chceli reprezentovať Slovensko, ale nakoniec len za svoje peniaze. Našimi jedinými sponzormi sa stali naše manželky, ktoré okrem chýbajúcich financií musia riešiť v našej dlhej neprítomnosti problémy, o ktoré si nepýtali. Keby som vedel vopred, aký bude výsledný efekt dobýjania mnohých sponzorov, tak by som to dnes už nerobil a radšej oddychoval.

Jana v tíme nahrádza Andrej Malina, ktorý je ochotný ísť s nami aspoň do Pekingu, lebo na viac peňazí nemá. Prečo ho tesne pred odchodom Peťo kvôli tomuto vyraďuje z tímu, by mohol vysvetliť len on. Veď sme do Pekingu nemuseli prísť žiaden. Andrej chýbal hlavne mne. Keby išiel s nami, mohla sa celá expedícia vyvíjať úplne ináč. Nakoniec vyrážame z Bratislavy len traja, Peťo, Braňo a ja, s tým, že sa v Taškente k expedícii pridá okrem istého Jana Ľuptáka možno ešte niekto. Mnohí cestovatelia, ktorí poznajú peripetie vybavovania víz a povolení do týchto končín nám tvrdia, že všetko nestihneme vybaviť do plánovaného termínu odchodu 29.6.2002. Okrem turkménskych víz, k prideleniu ktorých v Teheráne máme zabezpečené potrebné pozvanie, však máme do odchodu vybavené všetky víza.

Naše cykloputovanie povedie z Bratislavy cez Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko do Turecka, kde sa v Istanbule napájame na jednu z mnohých vetiev Hodvábnej cesty. Odtiaľto pokračujeme do ďalšieho významného tureckého mesta na tejto ceste, Erzurumu. V Iráne sú takýmito významnými miestami Teherán a Mašhad, v Turkménsku Merv, v Uzbekistane Buchara, Samarkand, Taškent, Fergana a v Kirgizsku Oš. V Číne sú to historické mestá na severnej vetve Hodvábnej cesty ponad púšť Taklamakan, a to Kašgar, Axu, Kuča, Korla, Turfan, Hami, Dunhuang, Anxi, Jiayuguan, Zhangye, Wuwei, Lanzhou do Xi-anu, bývalého kráľovského mesta, z ktorého táto cesta v minulosti začínala. Odtiaľto má expedícia pokračovať cez Zhengzhou do Pekingu a prístavu v Tianjine, trajektom prejsť do Inchonu v Južnej Kórei, cez Soul prešliapať do prístavu Pusan a z neho sa zase trajektom previezť do Japonska a navštíviť Peťových známych v Osake. Z Japonska bude potom potrebné previezť sa loďou do ruského Vladivostoku a odtiaľ absolvovať cestu vlakom po Transsibírskej železnici do Moskvy. Stadeto naďalej vlakom cez Bielorusko a Poľsko domov. V Xi-ane som sa rozhodol ukončiť svoje pôsobenie v tejto expedícii a vrátiť sa s Janom Ľuptákom vlakom cez Peking domov. Peter s Braňom to do Japonska dotiahli a stihli i Vianoce doma.

Táto naša cesta mala byť našou dovolenkou, na ktorú sa človek dlho tešil a chce na ňu spomínať len v dobrom. Veď sme si ju sami draho zaplatili. Prečo sa nestala? Prečo sa z nej stal pretek s časom? Prečo bola znehodnotená čistota tohto obdivuhodného športového zámeru? Prečo toto nadľudské fyzické utrpenie nemohlo byť zhodnotené aj ojedinelým športovým výkonom? Prečo sa po návrate o mnohých veciach nerozpráva? Prečo, prečo,...

Za štyri mesiace na cestách som videl veľmi veľa kontrastov. Fantastické prírodné scenérie i neporiadok pri cestách a v mestách. Nádherné historické stavby a zrúcaniny, svedčiace o veľkosti stavebného umenia v minulosti. Taktiež supermoderné novostavby vo veľkomestách v blízkosti hlinených príbytkov najchudobnejších. Videl som prepych i chudobu, akú u nás nepoznáme. Dotkol som sa histórie i súčasnosti. Všetko protiklady, vedúce k častému premýšľaniu o zmysle života a jeho hodnotách. Existencia týchto extrémov a ich poznanie ma privádzajú k presvedčeniu, že na Slovensku nie sme na tom tak zle, ale tiež k výstrahe pred pretechnizovaním nášho života. Z toho mi vyplýva potreba ctiť si prírodu, jej zákonitosti, chrániť ju ešte viac a neustále sa k nej vracať nielen v myšlienkách, ale i fyzicky. A v nej obnovenú energiu hospodárne využívať v ostatných činnostiach potrebných k uspokojeniu svojich potrieb.

Význam vody pre život človek pochopí, keď jej nemá nadbytok. Tú na umývanie ešte oželie, ale pitnú už nie. A nielen voda, ale nedostatok i iných požitkov ma viedol a neustále vedie k častému uvažovaniu nad ich zmyslom a významom množstva nielen na ceste, ale hlavne doma. Veď my existujeme v hyperluxuse a nadbytku, o ktorom sa mnohým ľuďom, ktorých sme cestou stretli, ani nesníva. Dokonca mali toho pre život menej, ako my na bicykli. A pritom nevyzerali byť nešťastní. Boli veselí, usmiati a dobrosrdeční. Nezaťažení výdobytkami civilizovaného sveta, jeho zhonu a stresu. Ako často som im závidel. Veď tento náš výlet je vlastne okrem poznávania diaľav taký malý únik, aspoň pre mňa, do tohto šťastného sveta. Chodím do hôr a na cesty kvôli krásnym zážitkom, ale musel by som byť slepý, keby som tam nevidel to množstvo biedy a neveril, že existuje na ňu nejaké riešenie. Veď ako dobre by sme sa mohli mať všetci, pri troške skromnosti, ohľaduplnosti a dobroprajnosti. Keby ...

Mali sme asi obrovské šťastie na ľudí. To, čo nám zmizlo, bolo len z detskej zvedavosti. Nikto nás neohrozoval, všetci nám pomáhali, ako mohli. Na pohostinnosť sa sťažovať nemôžeme. Možno, že veľký vplyv na pohľad ľudí na nás mal náš úbohý vzhľad a iste i im imponujúca myšlienka našej cesty. Náboženská netolerantnosť je výmyslom politikov, k nám boli všetci fantastickí. Náboženstvá ľudí spájajú, bez ohľadu na vieru. Hocikedy sa rád vrátim na miesta nášho putovania bez obáv. A to môžem poradiť všetkým podobným cestovateľom, aby sa problémov neľakali a nedali sa nimi odradiť, len sa na ne pripravili. Všetko je úplne inak, ako sa o tom hovorí a píše v médiách.

A čo dodať na koniec? Cykloturistika ma chytila za srdce a myslím si, že bude navždy obohatením môjho životného štýlu. Som rád, že som to nakoniec nevzdal, došliapal až do konca Hodvábnej cesty a spoznal kus sveta. Ani Jano tomu doma neveril, že to dokážem a pretože sa s tou pochybnosťou zveril Peťovi, ten mi to v kritických chvíľach vyhadzoval na oči.

Som hrdý na mojich odšliapaných 11.000 km v sedle bicykla (tretinu obvodu Zeme), ale som smutný, že som na ňom neprešiel celú Hodvábnu cestu v kuse (i keď tých 11.000 km je viac než dĺžka našej trasy Hodvábnej cesty z Istanbulu do Xi-anu) a najťažšie, ale najkrajšie úseky sme zdolávali zo začiatku nečestným spôsobom. A to sme boli prví cyklisti na svete, ktorí vstúpili do Číny po vlastnej osi, teda na bicykloch. Bežne sa musí cez hraničné pásmo presúvať v aute alebo autobusom.

Druhá polovina cesty s Janom potvrdila moju teóriu a požiadavku na riadnu stravu a je dôkazom, že veľké výkony možno realizovať len s plným bruchom. Keby sme v jej prvej časti stravovanie tak nepodcenili, iste by sme mali viac energie a podávali i väčšie výkony. A tým, koľko sme schudli sa nemáme veľmi čo chváliť. Hlavne 15 až 20 kg už nie je zdravé a ani normálne. Tomu všetkému sa dalo predísť, keby sa chcelo. My sme však vedeli jediné, chceme to dokázať prejsť, stoj čo stoj. A ak si niekto myslí, že to bolo na dovolenku trochu drsnejšie, ako je normálne, nech nás neľutuje. Dostali sme, čo sme chceli!

Tiež si myslím, že na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí by dokázali podobný výkon zopakovať, ak nie prekonať. Preto si na jeho výnimočnosti až tak nezakladám. Ale všetko je s otázkou, keby ... Je však veľká škoda, že talent, húževnatosť, morálne a vôľové vlastnosti mnohých našich spoluobčanov nenachádzajú svoje zviditeľnenie vďaka zvrátenosti kritérií dnešného života nielen v športe.

A keď sa ma pýtajú, či by som si to ešte raz zopakoval, tvrdím, že neľutujem toho a zopakoval by som niečo také ihneď bez váhania, ale ...

Ktosi múdry povedal " Merajte úspech cesty nie dosiahnutím cieľa v geografickom zmysle, ale mierou potešenia z cesty! ".

(Doplnenie - rok 2006).

Budú to už štyri roky, čo sme vyrazili z Bratislavy na bicykloch po Hodvábnej ceste do Číny. Čo sa odvtedy udialo? U niekoho nič, lebo sa vrátil do pôvodných koľají. Ja som mal zo začiatku problémy uplatniť sa na trhu práce a ani dnes nemôžem povedať, že som úplne spokojný. Ale nesťažujem sa. I keď som odchodom z práce sebe a mojej rodine spôsobil samé problémy, neľutujem môjho rozhodnutia zúčastniť sa tej expedície. Je mi len ľúto, že sa mi tak dlho nedarilo zohnať peniaze na vydanie tejto knihy a tiež presvedčiť sponzorov na podporu cesty okolo sveta na bicykloch. Ide ma poraziť, keď vidím, ako televízie rozhadzujú milióny na rôzne reality show a nemajú záujem o podporu takejto cesty, z ktorej by mohli mať množstvo zaujímavého a poučného filmového materiálu. Nehovoriac o podpore reprezentácie Slovenska a ojedinelého športového výkonu. To, čo minie z jedného ich projektu jeden človek za 80 dní na ceste okolo sveta by stačilo trom cyklistom na pol roka. Ani iné inštitúcie sa nehrnú do podpory takéhoto projektu. Uznávam, že je dlhodobý a ani návratnosť nie je istá. Všetci by chceli okamžité úspechy s veľkou odozvou. To, že trpezlivosť ruže prináša už asi v dnešnej dobe platí málokde. Potom to tak s naším športom a aj hospodárstvom tak aj vyzerá. Keď nie sú sponzori, nie sú podmienky a ani dobrá reprezentácia. Asi by sa mal aj štát zobudiť a viacej podporovať šport a zdravý životný štýl mladej generácie. Veď koľko talentov nám zakape, že nemajú na drahé tréningy. Je to lacnejšie nechať ich na ulici, na pospas cigaretám, alkoholu, drogám a potom do nich vkladať obrovské peniaze na liečenie týchto neduhov? Chcem peniaze na takú aktivitu, v ktorej sa nedajú učarovať žiadne veľké peniaze pre toho, kto o ich pridelení rozhoduje. A asi to je problém. V dnešnej dobe sa všetko točí okolo peňazí a zisku. Nikomu na ničom nezáleží, len na vlastnom vrecku. A niečo také, ako hrdosť a štátna príslušnosť stráca v dnešnej dobe globalizácie svoj význam. A reprezentácia tiež. Kto má peniaze, takým spôsobom, ako je vlastnou silou zdolať cestu okolo sveta, cestovať nebude. A ak štát nezačne podporovať tých chudobnejších, tak príde o veľa projektov, ktorými by sa mohol vo svete zviditeľniť a pozdvihnúť národné povedomie. Pípajúce programy v televíziách k tomu určite nevedú.